Sněz tu žábu, 4. ročník festivalu francouzského divadla
DEN ČTVRTÝ 1/2
Všichni živí
Všichni živí
Už jste četli náš LE TISK? Sledujete naše paralelní zpravodajství zde na blogu? Všimli jste si útržků v Divadelních novinách? Čtvrtý den - 1/2.
*******
MOJE PŘÍTOMNOST JE MOJE MINULOST
Anežka Bednářová
Anežka Bednářová
Jeden muž. Jeden dům. Jeden stůl. Jedna židle. Jedna lahev růžového sektu. Jedna sklenice. Tři roky života, který stagnuje. Text Všichni živí autorky Laureline Le Bris-Cep je ve své podstatě voláním o pomoc. Zachycením zoufalé touhy po vytržení z osamění. Samota přináší prostor myšlenkám, čas zhodnotit dosavadní život. Muž má příliš mnoho času, a tak myšlenky a vzpomínky představují skoro celý jeho svět. Pronáší je nahlas, sám k sobě, jen aby slyšel svůj hlas a pocítil svou přítomnost. Ticho je ubíjející. Muž už není úplně mladý, ale ani úplně starý. Stárne, přibývající roky ho dostihují, ale ještě vzdoruje. Pocit promarněného života střídá odhodlání všechno dohnat. Ačkoli je čím dál jasnější, že se natahuje po něčem, na co už nedosáhne.
Prozatím se rozhodl nic nevzdávat a začíná s rekonstrukcí svého bytu. Předělat svůj pokoj a obývák, aby mu ta, která přijde na návštěvu, pochválila krásný domov. Té, která přijde, nabídne růžový sekt, protože dát si čas od času skleničku bublinek není špatné. V jeho představách se vyvíjejí scénáře možných návštěv – vzpomíná na slečny ze své minulosti – vše ale mizí stejně rychle, jako dívky tenkrát. Jen jediná tehdy zůstala, jeho žena. Ženy tvoří středobod jeho vesmíru. Roční období rozlišuje pohledem na ulici. Je léto, holky už si vyrazily v sukních. Byt má zaplněný svými obrazy dívek. Z nedostatku lidského doteku, kreslí ženská těla. [...]
Prozatím se rozhodl nic nevzdávat a začíná s rekonstrukcí svého bytu. Předělat svůj pokoj a obývák, aby mu ta, která přijde na návštěvu, pochválila krásný domov. Té, která přijde, nabídne růžový sekt, protože dát si čas od času skleničku bublinek není špatné. V jeho představách se vyvíjejí scénáře možných návštěv – vzpomíná na slečny ze své minulosti – vše ale mizí stejně rychle, jako dívky tenkrát. Jen jediná tehdy zůstala, jeho žena. Ženy tvoří středobod jeho vesmíru. Roční období rozlišuje pohledem na ulici. Je léto, holky už si vyrazily v sukních. Byt má zaplněný svými obrazy dívek. Z nedostatku lidského doteku, kreslí ženská těla. [...]
Celý text vyšel ve čtvrtém čísle LE TISKu, které naleznete tady.
Vyšlo také na webu Divadelních novin.
Je naňho ten chlapec hrdý?
Ivana Hlubinová
/cyklus Kritického semináře/
Posledný festivalový deň sme mali ako diváci festivalu Sněz tu žábu možnosť zhliadnuť hru francúzskej autorky Laureline Le Bris-Cep Všichni živí. Hneď po prvých odohratých replikách tejto monodrámy je nám jasné, že vstupujeme do osobného priestoru muža v zrelom veku, ktorý nám postupne odkrýva myšlienky a pocity svojho života.
David Prachař, ktorý spracoval túto hru režijne aj herecky, si ju náležite uspôsobil na vlastnú osobu, a tak sa výsledný tvar stáva akýmsi prostredníkom medzi výpoveďou autorky a ním samým. Charakter postavy sa od počiatku javí ako komplexný, vyvíja sa retrospektívne, a to rekapituláciou uplynulých činov vo vzťahu k prítomnosti. Hra je orámcovaná troma rokmi počas štyroch ročných období, kde každé jedno symbolizuje určitý životný postoj, opakujúci sa rok čo rok. Dej sa tak postupne zacykluje a v niektorých miestach stráca na dynamickosti. Nedivadelnosť, ako sama autorka tvrdí, je forma, ktorou sa vyjadruje. Rozprávanie začína zimou a pokračuje jarou a letom, ktoré symbolizujú snahu neustále nachádzať zmysel v živote a samote ako takej. Deje sa tak, keď každý rok po zime pokračuje v premene detskej izby svojho syna na úplne novú miestnosť, ktorá slúži ako symbol jeho nesplnených túžob. Samota, ďalšia tematická linka hry, je výrazne podčiarknutá v telefonátoch s vlastnými deťmi. Usilujúc o ich pozornosť sa cíti plný priepastného nepochopenia zmiešaného s prirodzeným odstupom, aký si vytvorí človek, ktorý očakáva pozornosť od druhých. Súčasne so samotou sa naskytá otázka správania sa jednotlivca v priestore bez ľudí, len sám so sebou.
Ženy, ďalší aspekt jeho prežitého života. V hre sú pomenované anonymne, len ako Slečny s konkrétnym číslom a poradím. Tie sa mimovoľne stretávajú a prepletajú v jeho hlave, v skutočnosti ich od seba delí, ako sme sa mohli dozvedieť z textu, niekoľko rokov a stovky kilometrov. Prachařovo prepojenie diela s osobným životom spočíva práve v tom, že im vniesol konkrétnu podobu. Na plátne za ním sú premietané ženy z jeho života, kde každá z nich je len súhrnom spomienok, prefiltrovaných jeho vlastným uhlom pohľadu. Spoločne tak vytvárajú mozaiku pominuteľnosti medziľudských vzťahov, konkrétne vzťahu medzi mužom a ženou. Na plátne sa ocitá aj on sám, ako malý chlapec. Je naňho ten chlapec hrdý? Kladie si otázku. Nadobúda pocit, že v tomto veku už prišiel o možnosť voľby, rozhodovania sa.
Autorka počas celej hry pracuje s vetami a významami, ktoré vyslovené viac krát za sebou, strácajú na význame a stávajú sa holým zvukom. Pre dielo je ďalej charakteristický ironický, až do trpkosti prechádzajúci nadhľad, s ktorým Prachař výborne herecky pracuje. Koniec monodrámy zakončí skladbou hranou na piane, ktorá je ďalším osobným prínosom do režírovaného diela. Spoluprácou oboch umelcov tak vzniká dielo o pocitoch a postoji jedného starnúceho človeka, plného vnútorných životných rozporov a pohľadom upriameným do minulosti o čosi viac, ako do budúcnosti.
David Prachař, ktorý spracoval túto hru režijne aj herecky, si ju náležite uspôsobil na vlastnú osobu, a tak sa výsledný tvar stáva akýmsi prostredníkom medzi výpoveďou autorky a ním samým. Charakter postavy sa od počiatku javí ako komplexný, vyvíja sa retrospektívne, a to rekapituláciou uplynulých činov vo vzťahu k prítomnosti. Hra je orámcovaná troma rokmi počas štyroch ročných období, kde každé jedno symbolizuje určitý životný postoj, opakujúci sa rok čo rok. Dej sa tak postupne zacykluje a v niektorých miestach stráca na dynamickosti. Nedivadelnosť, ako sama autorka tvrdí, je forma, ktorou sa vyjadruje. Rozprávanie začína zimou a pokračuje jarou a letom, ktoré symbolizujú snahu neustále nachádzať zmysel v živote a samote ako takej. Deje sa tak, keď každý rok po zime pokračuje v premene detskej izby svojho syna na úplne novú miestnosť, ktorá slúži ako symbol jeho nesplnených túžob. Samota, ďalšia tematická linka hry, je výrazne podčiarknutá v telefonátoch s vlastnými deťmi. Usilujúc o ich pozornosť sa cíti plný priepastného nepochopenia zmiešaného s prirodzeným odstupom, aký si vytvorí človek, ktorý očakáva pozornosť od druhých. Súčasne so samotou sa naskytá otázka správania sa jednotlivca v priestore bez ľudí, len sám so sebou.
Ženy, ďalší aspekt jeho prežitého života. V hre sú pomenované anonymne, len ako Slečny s konkrétnym číslom a poradím. Tie sa mimovoľne stretávajú a prepletajú v jeho hlave, v skutočnosti ich od seba delí, ako sme sa mohli dozvedieť z textu, niekoľko rokov a stovky kilometrov. Prachařovo prepojenie diela s osobným životom spočíva práve v tom, že im vniesol konkrétnu podobu. Na plátne za ním sú premietané ženy z jeho života, kde každá z nich je len súhrnom spomienok, prefiltrovaných jeho vlastným uhlom pohľadu. Spoločne tak vytvárajú mozaiku pominuteľnosti medziľudských vzťahov, konkrétne vzťahu medzi mužom a ženou. Na plátne sa ocitá aj on sám, ako malý chlapec. Je naňho ten chlapec hrdý? Kladie si otázku. Nadobúda pocit, že v tomto veku už prišiel o možnosť voľby, rozhodovania sa.
Autorka počas celej hry pracuje s vetami a významami, ktoré vyslovené viac krát za sebou, strácajú na význame a stávajú sa holým zvukom. Pre dielo je ďalej charakteristický ironický, až do trpkosti prechádzajúci nadhľad, s ktorým Prachař výborne herecky pracuje. Koniec monodrámy zakončí skladbou hranou na piane, ktorá je ďalším osobným prínosom do režírovaného diela. Spoluprácou oboch umelcov tak vzniká dielo o pocitoch a postoji jedného starnúceho človeka, plného vnútorných životných rozporov a pohľadom upriameným do minulosti o čosi viac, ako do budúcnosti.
Žádné komentáře:
Okomentovat
Podepisujte se prosím celým jménem, popřípadě jeho vhodnou částí. Děkujeme.